Ako komunikovať s opatrovanou osobou, ktorá trpí demenciou?

Komunikácia s ľuďmi trpiacimi demenciami je obtiažna, nie však nemožná. Dôležité je si uvedomiť, že demencia je závažným degeneratívnym ochorením mozgu, ktoré postihuje jeho poznávacie funkcie (zvlášť pamäť) a vedie k deštrukcii osobnosti opatrovanej osoby. Táto je následkom ochorenia dezorientovaná v mieste, čase i osobách. Stupeň tejto dezorientácie závisí od stupňa ochorenia. Vo všeobecnosti by ste mali dodržiavať nasledujúce komunikačné pravidlá:

1. Rozprávajte pomaly, zreteľne, nekričte pri tom a neponáhľajte sa.

Ak by ste rozprávali rýchlo, človek trpiaci demenciou nezachytí obsah Vašich slov, a tým nemá možnosť ani porozumieť tomu, čo hovoríte. Nezabúdajte, že jeho schopnosť rozumieť Vám je značne obmedzená už samotným ochorením. Rýchla reč situáciu ešte zhoršuje.

2. Používajte krátke a jednoduché vety, prípadne ich zopakujte.

Vety formulujte jednoducho, no ak je ochorenie ľahšieho stupňa, nie zas príliš jednoducho. Opatrovanú osobu by to mohlo uraziť.

2. Ak opatrovaná osoba nerozumie, skúste vetu preformulovať.

Ak opatrovaná osoba nereaguje napr. na vetu „Ideme na večeru.“, možno pochopí inú formuláciu, napr. „Ideme jesť.“.

4. Ak opatrovaná osoba použije vymyslené slovo, nahraďte ho zámenom.

Ľudia trpiaci demenciou častokrát nahrádzajú slová, na ktoré si už nedokážu spomenúť novými, vymyslenými slovami. Takéto slovo po opatrovanej osobe neopakujte, ale nahraďte ho zámenom, napr. „Bolí ma ten špiceľ“. Odpovedáte: „Bolí vás to.“.

5. Vyhýbajte sa kladeniu otázok, používajte viac oznamovacie vety. Nikdy sa nepýtajte na fakty!

Otázkami zväčša zisťujeme nejaké konkrétne skutočnosti, teda fakty, ktoré si človek trpiaci demenciou nemusí pamätať. Napr. „Aké jedlo máte najradšej?, Koľko ľudí bolo na vašej svadbe?“. Toto sú nevhodné otázky. Preto sa radšej otázkam vyhnite, alebo ich preformulujte tak, aby mohol odpovedať áno/nie. Napr. „Chutí vám?“ alebo „Mali ste veľkú svadbu?“.

6. Nepoužívajte opytovacie zámená PREČO, NAČO, ZAČO!

Tieto tri zámená považujte v komunikácii s ľuďmi trpiacimi demenciou za zakázané. Je to zlaté pravidlo, ktoré Vám odporúčame dodržiavať, keďže odpoveď na takto formulovanú otázku si vyžaduje logické myslenie. Je dobré si uvedomiť, že u ľudí trpiacich demenciou ho už nemožno očakávať.

7. Využívajte neverbálnu komunikáciu – úsmev, gestá, chytenie za ruku.

Ľudia trpiaci demenciou nemusia rozumieť Vašim slovám, ale veľmi citlivo vnímajú, ako sa im prihovárate. Dôležitejšie sú pre nich neverbálne ako verbálne obsahy. Profitujú z emócie, akú im odovzdávate viac, ako z toho, čo im hovoríte.

8. Pri komunikácii s opatrovanou osobou udržiavajte očný kontakt.

Aj v prípade, že opatrovaná osoba už nie je schopná očného kontaktu a hľadí do zeme, vždy sa jej snažte pozerať aspoň do tváre. Nie je výnimkou, že po nejakom čase predsa len zdvihne oči k Vám. Je to odmena za vašu trpezlivosť a obetavosť.

9. Všímajte si neverbálne prejavy opatrovanej osoby, za každým je ukrytý nejaký zmysel. Ak používa slová, ktoré nemajú zmysel, takisto sledujte neverbálne signály.

Neverbálna komunikácia nám verbálnu nielen dopĺňa, ale často aj celkom nahrádza. O to viac u ľudí trpiacich demenciou. Nemusíte preto rozumieť tomu, čo hovorí (možno produkuje len tzv. slovný šalát, alebo už nie je schopná vyjadrovať sa verbálne vôbec),

10. Pri komunikácii postupujte po jednotlivých krokoch.

Nie je správne dať opatrovanej osobe viac ako jeden pokyn naraz. Príkladom nesprávnej komunikácie je takáto situácia: „Pani Mária, vezmite si stoličku, prisuňte si ju tu k stolu, sadnite si, budeme si prezerať spolu fotky.“. Správne je počkať, kým opatrovaná osoba vykoná jeden úkon a potom vyslovíme ďalšiu požiadavku. Takže, až keď vidíme, že si vzala stoličku, povieme jej, aby si ju prisunula k stolu. Keď vidíme, že tak urobila, požiadame ju, aby si na ňu sadla a pod.

11. Komunikujte pokojne a uvoľnene.

Ak ste znepokojení vy, znepokojená je aj opatrovaná osoba. Opatrovaný len zrkadlí Vaše správanie. Ako sme už uviedli, nemusí rozumieť Vašim slovám, ale to, s akou emóciou ich vyslovujete, má pre neho význam. Túto emóciu nevedome prijíma a následne sa správa a koná podľa nej.

12. Nikdy sa o opatrovanej osobe nerozprávajte s inou osobou v jej prítomnosti.

Boli ste už niekedy v spoločnosti, kde sa o Vás iní ľudia zhovárali? Určite áno! Hoci ste im nerozumeli ani slovo (šepkali si, alebo boli od Vás ďaleko), vedeli ste, že ste témou ich rozhovoru. Ako ste sa cítili? Tak sa cíti aj opatrovaná osoba, ak o nej hovoríte v jej prítomnosti s niekým iným. Nerozumie tomu, čo hovoríte, lebo jej to ochorenie nedovolí, ale vie, že je to o nej.

13. Nikdy s opatrovanou osobou nerozprávajte ako s malým dieťaťom a nepoužívajte blahosklonný tón.

Opatrujúci personál má často sklony rozprávať s chorými, starými, alebo inak oslabenými jedincami ako s malými deťmi. Pri obliekaní používajú slová ako ručička, nožička, pri kŕmení slovo papať a pod. Nezabúdajte, že opatrovaná osoba, hoci trpí demenciou, je dospelou osobou! Preto aj naša komunikácia s ňou má byť komunikáciou s dospelým!

14. Dajte opatrovanej osobe možnosť rozhodnúť sa.

Potreba autonómie je jednou z potrieb každého človeka. Spomeňte si na Maslowovu pyramídu potrieb. Jej súčasťou je aj potreba rozhodovať sa sám za seba. Ľudia s demenciou už, samozrejme, nemôžu robiť rozhodnutia vo vážnych otázkach a ani to nedokážu. Môžu sa však rozhodovať v zdanlivých, no pre nich významných maličkostiach. Situácií, kedy im to umožníme je každý deň dostatok. Napr. pri obliekaní im môžeme dať na výber, aké tričko si dnes oblečú. Samozrejme, že pred nimi neotvoríme plnú skriňu šiat. Môžeme však vybrať dve tričká a opýtať sa, ktoré sa im viac páči. Ak si ani z tohto úzkeho okruhu nedokážu vybrať, vyberte za nich so slovami: „To červené vám pristane.“ Je to skôr odporúčanie, ako rozhodovanie za nich.

15. Ak sa opatrovaná osoba v reči „zasekne“, vyslovte dané slovo a odmlčte sa.

Opatrovaná osoba vo svojej výpovedi niekedy nemôže nájsť to správne slovo, alebo nedokáže dokončiť myšlienku. Vtedy jej láskavo ponúknite len jedno slovo, ktoré predpokladáte, že chcela vysloviť a hneď sa odmlčte. Je šanca, že vetu dokončí sama. Nie je správne dokončiť za ňu celú vetu, hoci pravdepodobne viete, čo chcela povedať.

16. „Nevťahujte“ opatrovanú osobu do objektívnej reality.

„Ťahanie“ ľudí trpiacich demenciou z ich sveta do objektívneho sveta zdravých ľudí je veľmi častým, hoci nevedomým prehreškom opatrujúceho personálu. Máme prirodzený sklon im vysvetľovať, prečo nemôžeme ísť teraz domov a pod. Skúste sa zamyslieť, aké je nerozumné používať logické vysvetlenia u ľudí, ktorým choroba nenávratne vzala možnosť logického myslenia. Napriek tomu „nechápeme, že nechápu“. Akékoľvek racionálne prístupy sú nezmyselné a navyše, opatrovanej osobe neprospievajú, skôr naopak, často sú príčinou roztrpčenosti, či agresívnych prejavov. Zmenou prístupu môžete zmeniť aj emocionálne prežívanie tých, ktorí sú vo Vašej starostlivosti. Zabudnite preto na rozum a skôr sa sústreďte na emóciu, s akou opatrovaná osoba prednáša svoje „požiadavky“. Ak sa pýta za mamičkou, pravdepodobne má obavy, cíti neistotu, možno až nebezpečenstvo. Napokon, matka vždy bola, je a bude symbolom bezpečia a istoty. Nie je správne reagovať súcitným „Príde poobede.“. Týmto síce na istý čas odkloníme pozornosť opatrovanej osoby od „mamičky“, no jeho skutočnú potrebu bezpečia a istoty tým neuspokojíme. Potom nasleduje roztrpčenie, chodenie hore-dolu po miestnosti, úteky z domu a pod. Našou reakciou na takéto správanie býva obmedzenie pohybu, zamykanie dverí a podobné „represívne“ opatrenia. Skúste pristúpiť k opatrovanej osobe namiesto toho empaticky, snažte sa zachytiť jej emóciu autenticky a naplno a dajte jej najavo, že jej rozumiete, že ju prijímate. Vhodné je objatie, ktoré simuluje objatie matky, či pohladenie typické pre mamu so slovami „Chýba vám mamička“.

17. V komunikácii s opatrovanou osobou trpiacou demenciou sa nikdy nepretvarujte!

Ako sme už skôr spomínali, možno nebude rozumieť tomu, čo jej hovoríte, ale Vašu neúprimnosť vycíti z reči Vášho tela a z iných prejavov. Toto významne narúša jej dôveru voči Vám a navyše si tým „vyrábate“ tzv. problémové správanie. Možno sa Vám to bude ťažko čítať, ale za takéto správanie nikdy nie je zodpovedná opatrovaná osoba, ale tí, ktorí sa o ňu starajú. Hľadajte preto spôsoby, ako lepšie porozumieť ľuďom trpiacim demenciou, aby ste im mohli účinne pomôcť. Prvým krokom k tomu je už to, že ste si prečítali tieto riadky.

Na čo by ste v starostlivosti o opatrovanú osobu trpiacu demenciou nemali zabudnúť?

• Opatrovanú osobu nemôžete zmeniť!
• Nie je možné sa s ňou „rozumne dohodnúť“.
• Nikdy nám nerobí nič naschvál a ani sa nám nemstí!    
• Pretože ona sa zmeniť nemôže, musí sa zmeniť náš prístup k nej!
• To, ako sa opatrovaná osoba správa je správne, lebo u človeka s demenciou je to normálne!

Na otázku odpovedala: Mgr. Bc. Danka Petrufová, andragogička – geragogička, lektorka v problematike demencia a nefarmakologické prístupy v jej liečbe, aktivizačná pracovníčka v sociálnych službách a trénerka pamäti III. st.